Sadíme a pestujeme: topinambur
Je pôvodom z Mexika, z územia indiánskeho kmeňa Topinambus, do Európy sa dostal až po objavení Ameriky. Bol obľúbenou potravou Židov, a preto sa rastlina nazýva aj ako židovské zemiaky.
Topinambur hľuznatý (Helianthus tuberosus L.) patrí medzi rastliny z čeľade hviezdicovitých, je tak príbuzný slnečnici. Dorastá do výšky až troch metrov. Listy sú ústretové, podlhovasto vajcovité, drsné.
Žlté kvety sú drobnejšie ako kvety slnečnice. Hľuzy topinamburov sú podlhovastého, nepravidelného tvaru s početnými hrbolčekmi, na nich sú očká s pukmi, môžu byť biele, žlté, ružové alebo červené.
Hľuzy sa vytvárajú v lete a na jeseň a dozrievajú už v prvom roku. Vzdorujú aj silným mrazom, preto sa môžu nechať prezimovať v pôde. Sú pomerne ľahkou pestovateľnou netradičnou zeleninou, v kuchyni môžeme hľuzy spracovať na mnoho spôsobov.
Topinambur je nenáročný na pôdu a klimatické podmienky
Hľuzy sa vysádzajú skoro na jar do hĺbky asi 10 cm a do sponu 35 x 35 až 50 x 50 cm, prípadne sa vysádzajú do jednoduchých alebo zdvojených radov ako ochrana proti vetru či ako dočasné živé ploty.
Ak máte sadbových hľúz nedostatok, môžete topinambur pestovať z jednoklíčkovej sadby (to znamená, že hľuzy rozkrájate na kúsky s jedným očkom a po zaschnutí nasadíte do pareniska v spone 10 x 10 cm, do hĺbky 5 cm; akonáhle rastlinky dosiahnu výšku vysaďte ich na záhon).
Hľuzy topinamburov zberáme od októbra až do neskorej jesene, ale aj v zime, keď nie je pôda zamrznutá a na jar. Rastliny vyvrátite, na povrch pôdy sa tak dostane väčšina úrody. Pomôcť si môžeme motykou.
Topinambury patria medzi takzvané invazívne rastliny, rýchlo sa teda šíria a za niekoľko rokov môžu pozemok zaburiniť (aby k tomu nedochádzalo, treba hľuzy a úlomky, ktoré ostali v pôde, dôkladne odstrániť). Topinambury sa zle skladujú, voľne uložené hľuzy čoskoro zasychajú a nedajú sa potom použiť inak, než ako kŕmenie pre zver.
Aj keď nie sú na pôdy náročné, v pôde dobre vyhnojenej maštaľným hnojom môžete z štvorcového metra zožať štyri až sedem kilogramov hľúz. Najlepšie je žať ich každoročne, hoci na jednom mieste vydržia 4 až 6 rokov, ak ich nechávate v krajine bez presadenia, počítajte s tým, že budú tvoriť malé hľuzy.
Sú vynikajúcou zeleninou predovšetkým pre diabetikov (nehrozí koncentrácia cukru v krvi). Obsahujú celý rad organických kyselín, enzýmov, stopových prvkov aj minerálnych látok. Pomáhajú odvodneniu organizmu pri opuchoch podobne ako jablká a zemiaky, ako všetky rastliny s vysokým obsahom betakaroténu sú dobrou prevenciou proti rakovine.
Svojou chuťou pripomínajú niečo medzi zemiakmi a slnečnicou. Konzumovať sa dajú upravené rôznymi spôsobmi: zasurova, pretože sú veľmi jemné a chutné, pridávajú sa do šalátov, varia a používajú sa ako zemiaky (môžu sa opekať vcelku aj na plátky ako chipsy), pripravujú sa z nich polievky. Varí sa krátko, pretože sa ľahko rozvarí, nastrúhané rýchlo hnednú, pokiaľ ich okamžite neokyslíte citrónom alebo octom.